Na severnom póle, skrytý pred svetom, stál nízkoenergetický drevený zrub, v ktorom býval Santa Claus s pani Clausovou. Presťahovali sa len nedávno, keďže kvôli globálnemu otepľovaniu, oblasť, ktorú obývali, nepokrýval takmer žiaden sneh a pritiahla tak pozornosť miestnych ťažiarenských spoločností. Svet sa zmenil. Vianoce sa zmenili. Po rozhovore s Mikulášom, ktorý začal namiesto uhlia dávať zlým deťom brikety, sa rozhodol pán Claus ísť príkladom a pozmeniť prístup k Vianociam.
Vďaka prostriedkom z Kohézneho fondu vybudoval pri zrube ultramodernú recyklačnú továreň NorthGreench, v ktorej sa recyklovali staré hračky. Elfov poslal na ÚPSVaR, aby mohli zadarmo absolvovať rekvalifikačné “RE-PAS” kurzy, na ktorých sa naučili upcyklovať a spravovať sociálne siete. Tradície úplne meniť nechcel. Listy detí Ježiskovi mali pre neho vždy zvláštne čaro. Vytvoril si však e-mailovú adresu, kde mu mohli posielať zoznamy darčekov, po ktorých túžili. Zlé deti, ktoré za daný rok vytvorili vysokú uhlíkovú stopu, putovali automaticky do spamu. Najväčšiu enviromentálnu záťaž však predstavoval Grinch, ktorý sa všemožne snažil znečistiť EkoVianoce. Napriek tomu, že bol zelenej farby, nemal s ekológiou nič spoločné. Vo svojej fabrike vyrábal hračky s vysokým obsahom ftalátov, objednával darčeky z AliExpressu a pridával na facebook Grety Thunberg hoaxy o skleníkovom efekte.
Najzázračnejší deň v roku ale nikdy nedokázal pokaziť. Ráno, v deň Vianoc, sa Santa snažil zahnať každoročnú nervozitu výpomocou elfom, ktorí balili posledné darčeky do novinového papiera. Následne si obliekol červený kabát, ktorý mu pani Clausová vymenila na swape za sveter so snehuliakom, do ktorého sa už bohužiaľ nezmestil a zamieril ku komposteru vyniesť organické zvyšky z raňajok. Keďže sa chcel vyhnúť ozónovej diere a čas jeho odchodu sa nezadržateľne blížil, rýchlo ešte zbehol do maštale odčerviť Rudolfa a ostatných sobov ivermektínom. Pred odchodom sa tradične napil Coca Coly zo sklenej fľaše, žmurkol na pani Clausovú a odišiel naštartovať elektrosane.
Zapol GPS a spustil Waze, aby sa vyhol snehovým cyklónom, ktoré boli kvôli extrémnym výkyvom počasia čoraz nevyspytateľnejšie. Po štyroch rokoch rozniesol darčeky aj do Spojených štátov, ktoré sa opätovne pripojili k Parížskej klimatickej dohode, avšak kvôli hustému smogu v Pekingu musel tentoraz miestne deti sklamať. Jeho putovanie po svete bolo takmer na konci. Ostávalo doručiť posledný darček. Sviatočné LED osvetlenie domu ho dokonale navigovalo, vďaka čomu hladko pristál na strešných solárnych paneloch. Zliezol zo saní, vzal posledný balíček, otvoril strešné okienko a vliezol do domu, ktorý rozvoniaval kapustnicou s údeným tofu, zemiakovým šalátom s bielym sójovým jogurtom a nedopitou medovinou v KeepCupoch. Tichučko sa vplížil do obývačky, ktorú romanticky osvetľovali sviečky z certifikovaného včelieho vosku ticho stojace na parapetách okien. V rohu izby, v črepníku, stál majestátny stromček z lesnej škôlky, na ktorom boli zavesené vysušené citróny, šišky s mašľami a rôzne textilné či drevené ozdoby. Dal si dolu rukavice, pošúchal ruky a vykročil k biokrbu, pri ktorom sa na chvíľku ohrial. Pod stromček položil posledný darček a ponúkol sa vegánskym medovníkom. Pocit, že opäť potešil milióny deti po celkom svete, ho opojivo hrial v srdci. Poslednýkrát sa poobzeral okolo seba a vydal sa na cestu domov. Celý zničený si ľahol do postele vedľa tvrdo spiacej pani Clausovej, ktorú pobozkal a okamžite zaspal.
Vianoce. Obdobie, kedy si doprajeme najviac, no počas ktorého myslíme na našu planétu najmenej. Nákupná lavína nás horúčkovito strháva a úplne zabúdame nato, že sú to sviatky, počas ktorých máme naopak spomaliť. Nemusíme byť ekonadšencami ako Santa Claus, aby sme si všimli, že si závratným tempom ničíme planétu, na ktorej žijeme, a premieňame ju na jedno obrovské smetisko. Každý deň vraj nebudú Vianoce, no každý deň môže každý z nás prispieť drobnými činmi k tomu, aby aj budúce generácie tento nádherný sviatok zažili. A nezabúdajme, že najkrajším “zero waste” vianočným darčekom sú spoločne strávené chvíle s tými, ktorých milujeme.
– Rudolf Beliš